Nedávno sa mi stala nepríjemná príhoda. Pred časom som sa náhodou stretla s bývalou kolegyňou, staršou pani, ktorá vychovala tri deti a ktorú si inak vážim a mám ju rada. Po tom, čo som sa jej pochválila, že som sa stihla rozviesť, začali sme sa veľmi otvorene baviť o jej prostrednej dcére, ktorá je tiež rozvedená. Rozlúčili sme sa a pár týždňov na to som ju stretla v spoločnosti inej staršej pani. Keďže som chcela byť spoločenská, spýtala som sa na jej rozvedenú dcéru. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi odpovedala, že jej dcéra rozvedená nie je. „Aha, kostlivec v skrini,“ pomyslela som si.
Koľko kostlivcov máme spoločne poschovávaných v skriniach? Navonok sa tvárime, že všetko beží podľa vzoru, ktorý sme prijali s tým, že je jediný správny. A doma si v skrini chránime kostlivca a bojíme sa, aby ho náhodou niekto nevidel. Takým kostlivcom môže byť hocičo: rozvedené dieťa, žena alkoholička, muž vo väzení, duševná porucha v rodine, milenec/milenka… Šanca, že každý z nás nejakého má, je dosť veľká.
Zaujímavé je, že bez odhalenia kostlivcov môžme mať o tomto svete len falošnú predstavu. A nielen to. Nikdy nezistíme, čo tento svet naozaj trápi. Ak nebudeme vedieť, čo svet trápi, nenájdeme na to trápenie liek. S kostlivcami v skriniach totiž žiadne trápenie neexistuje.
(Vyššie uvedené platí pravdepodobne len v rovine osobných vzťahov. Štatistiky a médiá nás o počte rozvedených, alkoholikov, uväznených, duševne chorých a neverných informujú dostatočne …)