Ráno ma zase zobudilo Slnko, ako nakoniec stále v poslednej dobe, ale nie to na oblohe, lež to moje, niekoľkomesačné.
Chvíľu som ešte ležala v posteli, vysporiadajúc sa s dožadovaním maloletého a snažiac sa čo najviac predĺžiť tento čas, a začala som premýšľať.
Nad jarou a nad tým, kto tasí aké zbrane. Lebo muži za ženami v tomto až tak veľmi nezaostávajú, len tie ich prednosti nie sú až také okaté. Oni majú chlpaté hrude, svalnaté ramená a pevné zadky… Keď sme už pri tom, tak najmä na to posledne menované je pekný pohľad. Vždy sa rada pozriem aj dvakrát. Zakaždým ma zahreje pri srdci.
K peknému zadku sa snažím priradiť si aj tvár. Hoci, pri mojej pamäti na tváre, som rada, že si môžem zapamätať aspoň ten zadok.
Začala som premýšľať, čo budem variť a spomenula som si na jeden môj kuchársky neúspech. Aj keď sa následne ozývali vtipkujúce hlasy, že by som mala chodiť po kanáloch, našťastie ma od ničoho neodradil. Asi preto, že po všetkej kritike v rôznych oblastiach, ktorú som si na svoju adresu už vypočula, ma jedno komplet zhorené menu nemohlo vyviesť z rovnováhy. Rada by som si však spomenula, kto všetko bol vtedy pozvaný…
Varím obyčajne preto, že som zvyknutá, preto, že si niekde prečítam recept, na ktorý dostanem chuť, varila som už aj tak, že som potom musela zhodnotiť, že tú špecialitu mal predsa len pripravovať šéfkuchár. Napriek všetkému, varenie ma v poslednej dobe začalo baviť viac. Mám však chuť variť úplne iné veci, ako kedysi. Dosť ma baví variť to, čo chutí tomu jednému chlapovi, ktorého zatiaľ doma mám (či už navarím s väčším alebo menším úspechom).
Ako rada by som ešte bývala pobudla v posteli, no museli sme vstávať. Zobrala som malého na ruky a ktovie prečo,prišli mi na um slová pesničky, ktoré som možno trochu skomolila:
„Ideme k vám, so srdcom na dlani, s úsmevom v tvári…“